Od malička som chcela písať do časopisov a novín. Nemyslela som si, že mám na to vlohy Ja som iba chcela. Tak som písala aspoň denník. V stále dlhších intervaloch. Keď tie slová čítam dnes, pripadám si akože som niekto iný. Také, doslova, keci by som predsa zo seba nedostala. Tak som teda zvedavá, čo si neskôr pomyslím o tomto.
Brrr... Už teraz mám strach. Nevadí.
Po prvých dvoch odsekoch mojich verejných myšlienok zisťujem, že je to celkom uvoľňujúce. Nechať si pretiecť hlavu prstami. Hlavne ale nemyslieť na to, že to niekto možno bude čítať.
Nabudúce skúsim zahrnúť aj nejakú myšlienku. Myslím, že sa to tak robí. Dnes ale len takto. Prvý krok. Veď každý musí nejako začať.